Som otec syna s autizmom. Nášho syna však nepovažujem za chorého. Nášho syna by som mal považovať za "iného". Správa sa inak ako my, má poruchu správania, búcha si hlavu, lakte, plače, kričí, rozbíja veci, demoluje byt, prostredie okolo seba ... nášho syna považujem za nešťastného! Sám seba považujem za "iného"! Za nechopného, nedokonalého, hlúpeho. Považujem sa za nešťastného! Pretože nerozumiem nášmu synovi, nedokážem mu sprostredkovať komunikáciu medzi nami, nedokážem mu porozumieť, nájsť mu riešenie jeho neschopnosti rozumieť.
Som nešťastný, pretože nedokážem nášmu synovi pomôcť.

Myslím, že nie som jediný otec, ktorý cíti takéto nešťastie...